Ako víla

Autor: Martina Machová | 17.2.2016 o 23:11 | (upravené 7.8.2016 o 0:19) Karma článku: 6,16 | Prečítané:  212x

Na seba skromne navlečiem šaty utkané z pavučiny.  

Sú jemnejšie než vzácny hodváb,

ten najdrahší hodváb z Číny.

A čímsi sú posypané,

blyští sa v nich farba každá.

Nie, nie sú to drahokamy, 

ale drobné kvapky dažďa.

Usmejem sa, keď si farbím

pery šťavou z maliny.

Nohy mi šteklia trsy mäkkej trávy, 

postupujem krokmi malými.

Všetky melódie prírody

prenikajú mi do ucha.

V dni, keď sa horúčava prihodí,

nosím si vejár z lopúcha.

V odraze vody na seba hľadím,

v tej chvíli sa víle podobám. 

Nemusím svoje telo zdobiť,

celý les je moja ozdoba. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Civilizovaná divočina. Na severe Slovenska to záhadne funguje

Oravská Polhora pôsobí ako vymyslená. Nízka nezamestnanosť, vysoká pôrodnosť, kultúra. Šéfuje jej len 33-ročný starosta.


Už ste čítali?