Ochrana prírody
„Bože, zas?“, možno si pomyslíte. „Toto je tá tvoja múdrosť z Číny? Tak dík, si ju hneď niekam strč...“ Prepáčte, ale keď mňa táto téme naozaj zo srdca nadchla. Dáte mi ešte priestor na blog.sme.sk pre túto otrepanú tému? Staré poučky o tom, ako si máme vážiť a ochraňovať prírodu. Ale ak človek zažije takmer na vlastnej koži priame dôsledky toho, že naša príroda je dosť vykoľajená, tak si spočíta jedna plus jedna, a celá vec sa javí inak. Že ide len sám proti sebe.
V 2013, keď som prišla do Hangzhou, bola som nadšená. Bežecká trať priamo vedľa intrákov, to bude zo mňa ale bežkyňa! Hneď prvý deň tam som si dala krátky beh, ešte oťapená z dlhého letu. Nemusím platiť za fitko. Len vybehnem von, a fitko mám priamo tam. Čo na tom, že je vedľa hlučnej cesty, kde vytrubujú tie ich značkové mašiny? Slúchadlá to predsa istia. Okolo novembra-decembra sa počet bežcov na trati rapídne znížil. Niekedy tam bolo len pár ľudí, a aj tí mali na tvárach masky (rúška). K tomu sa pridali reči kamarátov, ako je v posledných dňoch vysoká hodnota AQI (Air Quality Index), čo znamená, že sa v ovzduší pohybuje obrovské množstvo tých krpatých, ale za to veľmi nebezpečných častíc smogu. V tých dňoch bola hodnota okolo tristo, čo v tabuľke označujú ako veľmi nezdravé, až hazardné. Podľa vysvetliviek v takomto smogu netrpia len tí, ktorí majú choroby dýchacích ciest, ale aj tí bežne zdraví. Neodporúča sa vonku venovať žiadnym športovým aktivitám. Kamarátka ma dokonca nútila chodiť slimačím krokom. Vraj sa nesmieme zadýchať, čím by sme toho bordelu vdýchli ešte viac. Takže kľudová chôdza, a už žiadny beh. Uvedomila som si, že zdravšie je v tomto prípade nebehať ako behať, a teda si kysnúť v izbe ako knedľa a čakať, kedy si smog uráči odletieť niekam inam...A samozrejme, počas troch rokov v Číne som každý rok v lete preventívne skočila k pľúcnemu, len tak pre istotu.
Vďaka životu v Číne sa veľmi teším, ako som už spomenula v jednom predošlom blogu, z jednoduchej pitnej vody z vodovodu. Nemusíte ju prevárať, a potom si takí zúfalo smädní ani nemusíte následne obariť hubu. Alebo čerstva broskyňa priamo z našej záhrady, ktorú nemusím drhnúť pod (aj tak nezdravou a špinavou) vodou, aby som si mohla zahryznúť. Tak to pozor, to už je poriadny luxus! A to, že nič mi nebráni ísť si zabehať na pole za domom. Aj keby pršalo, no čo to je oproti šedivému smogu, ktorý sa plazí a hľadá nejaké pľúca, kde by sa usadil!? Alebo modrá obloha. Hangzhou je často daždivé mesto, takže obloha je buď kvôli smogu alebo kvôli mračnám už aj tak dosť šedivá. Ak sa podarí deň s modrou oblohou, zrazu sme všetci veselší, a Číňania už fotia ostošesť. Veď nikdy neviete, kedy sa vám opäť pošťastí.
Po živote v Číne cítim náhle veľmi silnú zodpovednosť voči prírode a prostrediu, v ktorom žijem. Ak vidím odhodený plastový pohár, predstavím si, čo by bolo, keby to tak urobil každý Číňan, alebo každý človek na svete. Z toho by sme sa asi nevyhrabali. Doslovne. Po tom, čo som videla, sa snažím robiť rozhodnutia šetrnejšie voči prírode. Vďaka záujmu som našla aj vychytávku ako menštruačný pohárik (v blogu „Ušetri prírodu, svoju peňaženku, a maj pohodlie: menštruačný pohárik“).