Škola strachu

Autor: Martina Machová | 26.8.2015 o 19:11 | Karma článku: 3,77 | Prečítané:  602x

Slovenský seriál. Divoký burčiak. Istá hrdinka a hrdina sa zjavne majú k sebe. Hrdina jej odvážne vyzná lásku. Hrdinka na oplátku len váhavo vyškerí zuby.  Pretože konečne je šťastná, ale sa bojí, aby sa to nepokazilo. 

Koľko varovaní či upozornení si vypočujete za deň? „Martinka, hlavne si dávaj pozor, svet je dnes nebezpečný“. „Neboj sa, on na teba zabudne, len čo odídeš“. „Ty ideš do Indie? Ešte ťa nikto neznásilnil?“. „Po veľkom smiechu býva veľký plač!“  Sme vytrénovaní báť sa. Len čo sa začne diať niečo krásne, začneme sa báť. Bojíme sa, kedy to skončí, kedy príde tá rana, ktorá nás zhodí z oblakov zas rovno na hubu. Ja už túto hru nechcem hrať!

Čoraz viac si uvedomujem, ako nás rodičia, spoločnosť či známi neustále varujú a upozorňujú na to, čo by mohlo byť, keby, a čo by sa náhodou, nedaj Bože, mohlo stať v takej či inej situácii. Hneď máte v hlave tie najhoršie scenáre, aby ste vedeli, ako to môže skončiť. Tento strach väčšinou hrdinsky zaobaľujú pod značku „bezpečnosť“ či „opatrnosť“. Vraj nás chcú ochrániť, pripraviť. Ale prosím vás, na čo? Na čo mám myslieť na problémy, ktoré neexistujú, a trápiť sa? Už len pri pomyslení na tieto možné katastrofy pociťujem žalúdočnú neistotu a napätie v hrudi, moje telo všetko prežíva tak, akoby sa tá fantázia naozaj diala. Moje telo okamžite reaguje na predstavy a myšlienky. Ani moja myseľ už nie je v prítomnom okamihu, už blúdi v temnotách čiernych predstáv. Už sa vŕta v budúcnosti, keď sotva prežila to, čo je tu a teraz. Dokedy mám žiť v tomto kŕči a čakať ohrozenie zo všetkých strán? Prečo máme potrebu vždy niekoho uzemniť namiesto toho, aby sme pochválili či ocenili to, čo sa im podarilo, či aké šťastie sa im pritrafilo?

Dokedy bude musieť hrdina presviedčať hrdinku, že ju má rád? Ona sa bojí, že si to nezaslúži, že im to niečo či niekto prekazí, že on si nájde inú, alebo čo ak jeden z nich dostane vážnu chorobu? Hoci som nemala až takéto extrémne myslenie, aj môj hrdina sa v tomto boji unavil. Hoci to bol hrdina skvelý, pozitívny a láskavý. Nikto nemá nervy zo železa a ani pohár trpezlivosti, ktorý nikdy v živote nepretečie. Nikto nám nedá tú istotu, ak ju nenájdeme sami v sebe. Hrdinka, už nebuď taká posratá. Aj ty sa usmej a povedz mu už konečne niečo veselé a pekné! Nech sa za vás boja iní, ak nemajú čo robiť.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?