Najhoršie boli noci, keď som nemohla zaspať. Toľko vecí vybaviť, na políciu, do školy, nájsť ubytovanie, opäť na políciu. A ešte k tomu sa dorozumievať jazykom, ktorý, ako som zistila, mám na takmer úbohej úrovni. Všetko bolo príliš neisté a zamotané a ja nie a nie sa z toho vymotať. Dlhé bezsenné noci si priniesli aj ďalšie následky, ochorela som. V ten deň som ešte išla do školy a jedna agentúra ma zavolala do práce takmer dve hodiny od miesta, kde bývam. Nechcela som odmietnuť, veď čo ak mi nabudúce už nezavolajú, a tak som šla učiť angličtinu v škôlke. Bola som tam len dve a pol hodinky, ale tridsať detí v jednej triede ma v tom stave vyčerpalo veľmi ľahko, takže po konci vyučovania som mala zodrané hrdlo a hlavu ako v zveráku. Ako na potvoru som si ešte zabudla kúpiť niečo na pitie a v metre nič nebolo. No už len hodinku a pol a som domenko, upokojovala som sa. Po vystúpení z metra ma čakalo ešte asi pätnásť minút chôdze, čo sa mi v tom momente zazdalo ako dlhokánsky maratón. To nič, už budeš doma, neboj. Ešte tuto kúsoček prejdeme a je to, naozaj nič strašné. Okolo si prechádzali spokojní ľudia, niektorí sa náhlili do autobusu, iní sa premávali na bicykli -chlapec vpredu usilovne šliapal, dievča vzadu si veselo hompáľalo nohami, držiac sa ho za pás. A ja som kráčala, smädná, hladná, vyčerpaná. Už sme viac ako v polovici, už to bude...Doma si konečne urobíme teplý čajík, pôjdeme kúpiť niečo na večeru a zaľahneme do postieľky. Uvedomila som si, koľko úloh ma ešte čaká, a táto predstava sa mi ani trochu nepáčila. Zo zúfalstva sa mi zrazu z unavených očí vyliali slzy. Ale prosím ťa, nehanbíš sa plakať za takú hlúposť? Pohotovo z vrecka vyberám vreckovku a utieram si oči, že keď už, vyplačem sa doma a nie tu na ulici. Ale keď ja nemám ani poriadne lieky, netuším, kde si ich môžem kúpiť, ani ako si ich vypýtam. Zrazu aj chrípka vedela byť ako smrteľná choroba. Z očí sa mi púšťali ďalšie a ďalšie slzy, a ja som ich rýchlo utierala do vreckovky. Doma ma nikto nečaká, nepôjde mi kúpiť večeru či lieky, nedá mi na čelo studený obklad, ani len ten čajík mi k posteli neprinesie. Všetko musím sama.

Vtedy si človek uvedomí, aké super je mať svojich blízkych pri sebe. Vtedy si uvedomí, že aj veci, ktoré sa nám zdajú také bežné a samozrejmé, sú náš dar, ktorý si musíme vážiť. Teším sa na to, keď sa vrátim a budem im môcť robiť radosť tak, ako oni mne. A občas aj tie nervy, ale veď aj to treba. „It comes and it goes". Už len november, december, január, február...